PhDr. Darina Petranská vyštudovala Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a České vysoké učení technické v Prahe. V rokoch 1971 až 2008 pracovala v Krajskom pamiatkovom úrade Prešov. Venovala sa záchrane národných kultúrnych pamiatok a vykonávala architektonicko-historické výskumy. V projekte Objavovanie Prešova sprevádzala (nielen) nadšencov histórie po zaujímavých miestach Prešova 10 rokov. Z týchto podujatí vyšli doteraz tri knižné výstupy. Darina Petranská je autorkou publikácie o Kostole sv. Mikuláša a spoluatorkou knihy o Prešovskej kalvárii. Za svoj dlhoročný významný podiel pri zachovávaní a za profesionálny prístup pri prezentácii kultúrneho dedičstva mesta Prešov získala Cenu mesta Prešov za rok 2013.

Ako pamiatkarka ste pracovali takmer 40 rokov. Aký je význam tejto práce?

Odborník v pamiatkovej oblasti okrem „úradovania“ robí aj výskumy priamo v teréne. Len to zaručí, že to, o čom rozhoduje, dokonale pozná a zvolí správny prístup k obnove, zachovaniu pamiatky a následne jej prezentácii. Ak chceme, aby aj budúce generácie obdivovali historické pamiatky a zároveň prostredníctvom nich poznávali svoje dejiny, musíme vychovávať kvalitných pamiatkarov a dať im pre svoju činnosť adekvátny priestor.

Keď som začínala, odborných pracovníkov bolo žalostne málo. Osobne ma teší to, že ich počet za ostatné roky narástol. Dnes v Krajskom pamiatkovom úrade Prešov pracuje široký káder špecialistov - archeológovia, architekti, inžinieri, záhradní architekti, historici, kunsthistorici. Sú kompetentní rozhodovať tak, aby to bolo prospešné predovšetkým samotnej pamiatke. Niekedy je však únosná miera kompromisu nevyhnutá. Pre väčšinu kolegov je práca poslaním a zároveň koníčkom. Dokážu vniesť do chladných paragrafov zákona aj kúsok svojho srdca. Inak by našu prácu pokojne mohli nahradiť roboty.

Foto: Ing. Peter Lieskovský

Stretli ste sa s nejakými zaujímavými stavbami v Prešove, ktoré sa nepodarilo zachrániť a zmizli vám pred očami?

Takých stavieb bolo viac. Tí starší si isto budú pamätať celoplošné odstránenie veľkej časti Sabinovskej a Levočskej ulice, keď z povrchu mesta zmizlo niekoľko secesných víl, žrebčinec či starý hostinec Lajoška. Osobne je mi ľúto za gréckokatolíckym kňazským seminárom, na mieste ktorého vyrástlo nové divadlo. Živo si spomínam, ako sa vtedajší kompetentní straníci uškŕňali, keď sme sa snažili zubami-nechtami zachrániť hlavný vstup do areálu cintorína so starým chudobincom. Vyššie spoločenské záujmy, v tomto prípade rozšírenie Vajanského ulice, mali pred historickými pamiatkami prioritu. Veľa nechýbalo a takýto osud by stihol aj bývalý Dom pionierov (pôvodne Szirmayov palác), terajšiu Pravoslávnu bohosloveckú fakultu na Masarykovej ulici 15. Prišiel však november 1989 a to pamiatku zachránilo. Boli aj ďalšie stavby, za ktorými dnes smútim a pod zánik ktorých sa musela podpísať aj pamiatková inštitúcia (elektráreň na Levočskej ulici, stará železničná stanica). Boli to komplikované časy. Dnes moji bývalí kolegovia bojujú s developermi a inými záujmovými skupinami. Tiež to nemajú ľahké!

Nárožie Sabinovská - Levočská (dnes hotel Šariš) Zdroj: Darina Petranská

Odporúčali ste niekoľko stavieb na zápis do evidencie pamätihodností mesta Prešov. Čo bolo medzi nimi mimoriadne zaujímavé, čo by mali Prešovčania poznať?

Z môjho pohľadu je to budova s areálom na terajšej Levočskej ulici č. 22, ktorej v súčasnosti hovoríme Hausov dom (susedí s poliklinikou a pred ňou je zastávka MHD). V stavbe sa ešte aj dnes dajú dobre čítať znaky secesie a vstup do areálu ešte stále uzatvára nádherná secesná brána. Zvyšok secesného oplotenia, žiaľ, medzičasom zanikol. Túto stavbu som navrhla, pretože začiatkom 20. storočia tu pôsobil zámočnícky a zvonolejársky podnik Alexandra Buchnera. Tento vynikajúci zvonolejár práve tu odlial vôbec svoj prvý zvon a spolu s bratom Vojtechom pokračoval v tradícii slávnych východoslovenských zvonolejárov, ktorí šírili dobré meno tohto kumštu už od stredoveku. Zvony Alexandra Buchnera máme aj v samotnom Prešove, rovnako aj zvony, ktoré pod značkou Bratia Buchnerovci zhotovil so svojím bratom Vojtechom po presťahovaní do Košíc. Keďže väčšina historických zvonov bola počas prvej svetovej vojny zrekvirovaná (skonfiškovaná pozn. red.) a bolo potrebné ich nahradiť, bratia Buchnerovci mali dostatok zákazok. Odliali vyše 1300 zvonov. Tento návrh na pamätihodnosť mesta Prešov neprešiel, rovnako ako aj dva ďalšie - kostol v miestnej časti Surdok a Kaplnka sv. Anny na Dúbrave.

Ako vznikla myšlienka Objavovania Prešova?

Na túto otázku vám presne neodpoviem. Ani sama neviem, kto bol iniciátorom tohto nápadu. Nebola som to ja. Mesto Prešov mi však v r. 2007 ponúklo na vznikajúcom projekte spoluprácu. Požiadali ma porozprávať záujemcom o domoch prešovských mešťanov. Prvé podujatie sa konalo v septembri a vtedy som vôbec netušila, ako sa to bude ďalej vyvíjať, či budú mať ľudia záujem a či bude mať vznikajúce podujatie perspektívu. Ukázalo sa, že ľudí, ktorí sa zaujímajú o históriu svojho mesta a chcú spoznávať jeho vzácne pamiatky a osobnosti, je dosť. Preto sa „objavko“ z počiatočného jedného dňa v mesiaci rozšírilo na víkendovú „dvojdňovku“ a zhruba po dvoch rokoch prišla ku mne sprevádzať aj Andrejka Sivaničová.

Foto: Ing. Katarína Macková

Rovnaké podujatia existujú aj v Košiciach a v Bardejove. Aký majú význam? Má o ne verejnosť záujem?

Košické potulky, ktoré do života uvádzal pán Milan Kolcún, začali ako prvé. My sme sa našimi susedmi nechali inšpirovať. Teším sa, že sa myšlienka potuliek veľmi skoro udomácnila aj v historickom meste Bardejov, kde ich sprevádza môj kolega z Krajského pamiatkového úradu Prešov, archeológ Peter Harčár. Objavovanie Prešova, či potulky v iných mestách, si našli svojich skalných návštevníkov, ktorých teší, že sa zakaždým dozvedia iný príbeh z dejín konkrétneho mesta a okolia. A to nielen svojho. Prešovčania majú záujem o košické a bardejovské potulky a my evidujeme návštevníkov z iných miest, predovšetkým Košíc. Zavítajú k nám však aj obyvatielia iných oblastí Slovenska, nielen východného.

Na čom pracujete teraz?

Moje pôsobenie som v Objavovaní Prešova teraz v auguste po desiatich rokoch ukončila. Boli to krásne, zmysluplné roky a objavovateľom Prešova za ne veľmi ďakujem. Avšak nebolo to len o sprostredkovaní informácií. Oceňujem, že s mnohými som si vybudovala veľmi pekný vzťah, vznikli nové priateľstvá. Môj spolužiak, gr.kat. biskup Ladislav Hučko, napísal knihu Život je vzťah. Toto slovné spojenie vo mne v ostatnej dobe silno rezonuje a uvedomujem si, že práve to je v živote najdôležitejšie a má zmysel. Budovať vzťahy. Vyjsť zo svojej ulity a byť tu pre druhých.

Aby som sa dostala k odpovedi na položenú otázku – na čom teraz pracujem. Kamarátka mi poslala z ostatného objavka fotky a pošte dala názov „fajront“. Musela som sa pousmiať, ale uisťujem, že kým som ako-tak zdravá, žiadny fajront nehrozí. Život neustále ponúka nové výzvy a ja budem citlivo počúvať, kam ma na šachovnici mojich osobných dejín posunie. Už sa na to veľmi teším. :-)

Foto: Ing. Katarína Macková

Čo ste na vašej práci mali najradšej?

Pamiatkarčina bola moja vášeň, práca mi bola koníčkom, a preto som celý svoj profesijný život pôsobila v jednom zamestnaní. Považovala som za správne prispieť svojou troškou k záchrane bohatého fondu kultúrnych pamiatok, ktorých tu na východe máme neúrekom. Často to boli boje s veternými mlynmi, ale každý pozitívny výsledok potešil. Život, aj ten pamiatkarsky, ma naučil prijímať svoje prehry. Zakaždým vstať z kolien a nevzdávať sa. To som mala na svojej práci rada - výzvy a prekonávanie prekážok. Keď bolo nakoniec všetko korunované pozitívnym výsledkom, bol to vždy príjemný bonus môjho snaženia. Vďaka za to!

Titulná fotografia: Ing. Peter Lieskovský