Daniel Straka vyštudoval Fakultu dramatických umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Kedysi pôsobil ako stály člen Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Ako herec a tanečník účinkoval v známych muzikáloch (Dracula, Krysař, Fidlikant na streche, Kiss me Kate, Adam Šangala, František z Assisi…) v réžii Jozefa Bednárika, Jaroslava Moravčíka, Martina Kákoša či Richarda Hesa. Dnes je na voľnej nohe. Hosťuje v DJZ a v Mestskom divadle Rožňava Actores. Pôsobí ako pedagóg na Štátnom konzervatóriu v Košiciach a Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Prešove. Je jedným zo zakladateľov divadla pre deti Cililing.

Aký je dnešný detský divák?

Náročný, ale to aj stále bol. Ťažko sa ohlúpi a neuznáva divadelné konvencie a divadelnú skratku, ktorá je dospelému divákovi jasná. Detskému divákovi to je potrebné naporcovať tak, aby mu to išlo pod kožu a bolo mu to zrozumiteľné a jasné. Zároveň to nesmie byť nadlho. Terajší detský divák v porovnaní so “starým” detským divákom neudrží pozornosť tak dlho. Doba je rýchla, deti majú najradšej reklamy, veľa rýchlych obrázkov za sebou a k tomu rýchlu muziku. Ak je potrebné udržať polhodinovú pozornosť, dramaturgiu je potrebné v inscenácií starostlivejšie vystavať. Aj samotné rozprávky musia byť akčnejšie v porovnaní s tými, aké boli kedysi. Myslím, že sa to nedeje len v rozprávkach, ale v celom divadle. Tým, že je doba rýchlejšia a akčnejšia, je potrebné tomu prispôsobiť celú dramaturgiu.

Foto z rozprávky „Zlatá priadka“ spolu s Annou Sakmárovou.

Máte skúsenosti s hrou pre dospelých aj pre deti. Pre koho hráte radšej?

Nedá sa povedať, ktorého diváka mám radšej. Snom každého herca je hrať Shakespeara alebo Čechova. Momentálne však pracujem viac s tým detským divákom. Niekedy som radšej hrával pre dospelých a detského diváka som vôbec nemusel. Ako herec som sa však dostal do Dobšinského dedinky Habakuky na Donovaloch. Chtiac-nechtiac som si musel nájsť cestu k detskému divákovi, ktorého som si nakoniec veľmi obľúbil a naučil sa s ním komunikovať. Aj vďaka tejto skúsenosti dnes vieme pracovať s týmto divákom v našom divadle Cililing. A myslím si, že sa nám to darí.

Aké rozprávky hrávate v Cililingu?

V Cililingu nerobíme autorské rozprávky, ale väčšinou dramatizujeme už tie napísané. Veľa čerpáme z Dobšinského, čiže z nášho národného povedomia. Toutou cestou ukazujeme deťom národné korene. Nie sme orientovaní na žiadne reality show. Venujeme sa skôr tradičnému zobrazovaniu.

Ako prebieha proces tvorby hry pre deti?

Scénarista napíše scénar na rozprávku. Máme istú predstavu, ako by to mohlo celé vyzerať. Potom to technicky vymyslíme, ideme to zlepiť a zistíme, že to vôbec nefunguje :-). Následne pri skúškach hľadáme, ako to najlepšie zinscenovať tak, aby bola rozprávka dostatočne akčná. Je to veľmi tvorivý proces :-).

Čo vás na tom baví najviac?

Baví ma na tom asi všetko. Od toho, keď môžem napísať scénar, vymyslieť technické veci až po samotné hranie. Tým, že sme malé divadlo na kolesách a nedá sa nám postaviť kamenná scéna, naša scéna musí byť malá a skladná. Musí sa vymyslieť ako to celé zložiť, ako vybudovať scénografiu. V každom našom predstavení sa snažíme nájsť nejaký nový element alebo “magic", ktorý sme predtým ešte nepoužili. Napr. v rozprávke Mlynček meľ, nám sám mlynček melie, v Zázračných kapsách nám palica sama vyskočí z vreca atď.

Foto z rozprávky „Mlynček meľ!“

Čo bolo inšpiráciou na založenie divadla Cililing?

Keď som hrával na Habakukoch na Donovaloch, každý deň sa chodieval na naše predstavenie pozerať jeden pán. Oslovil ma, či by som prišiel na jeho akciu na Mikuláša zahrať rozprávku. Vysvetlil som mu, že nemôžem zobrať túto rozprávku, lebo na to majú autorské práva Habakuky a rozišli sme sa. Neviem odkiaľ získal moje telefónne číslo, ale začal mi vyvolávať, že chce predstavenie na Mikuláša. Vôbec som sa ho nevedel zbaviť. S kolegyňou sme sa teda dohodli, že mu dáme šialenú cenu, on to nebude chcieť zaplatiť a bude pokoj. Dali sme mu šialenú cenu, on povedal, že nie je problém a tým nás vyšachoval :-). To nás vlastne prinútilo vytvoriť našu prvú rozprávočku Zázračné kapsy, ktorú máme v repertoári dodnes. Povedali sme si, že keď sme na voľnej nohe, máme rozprávku, ponúknime ju aj niekde ďalej. A rozbehlo sa to. Dnes aj vďaka kolegyni, ktorá má na starosti marketing a predaj, máme vytvorenú istú klientskú základňu v mestách, dedinách, školách, kultúrnych domoch.

Je to teraz ľahšie alebo ťahšie zaujať detskú pozornosť v porovnaní s minulosťou?

Je mi to ťažko porovnávať, pretože v minulosti som hrával pre deti najmä vo veľkom auditóriu v Divadle Jonáša Záborského. V takýchto divadlách sa ľahšie dotvára “magic” pomocou svetiel, dymu a efektových záležitostí. Teraz, keď chodíme po kultúrnych domoch, školách, škôlkach sa to nevytvára až tak ľahko. Nemáme technické možnosti urobiť rozprávku, ktorá je nasvetlená divadelnými svetlami. Ak hráte o štvrtej popoludní na námestí, podmienky sú úplne iné ako napr. v kultúrnom dome, čiže aj celkové hranie musí byť iné. Človek musí byť pružnejší a prispôsobiť vystupovanie a komunikáciu divákom.

V súčasnosti je to pre nás jednoduchšie v tom, že keď si rozprávku píšeme sami, tak si ju píšeme “do úst”. Tým, že sme od zrodu už pri samotnom texte, vymýšľame si scény, vieme si pripraviť aj všetko potrebné okolo toho vždy na mieru. Ten svoj “oblek” si ušijeme na milimeter presne.

Foto z rozprávky "O Guľkovi Bombuľkovi."

Pred niekoľkými rokmi nastal veľký boom v tvorbe pre deti, či už rôznych divadielok, pesničiek alebo hier. Nie je konkurencia až príliš veľká v tomto obore?

Máte pravdu, ten trh sa dosť presýtil a hlavne v Prešove a okolí. Napr. v Košiciach sú takéto divadielka dve, kým v Prešove je možno 10 malých zoskupení. Ale myslím si, že to nie je na škodu, lebo organizácie, školy, škôlky si začínajú vyberať s kým chcú spolupracovať viac a kto im stačí raz za rok.

Vy ste tí ktorých chcú viac alebo raz za rok?

My sme tí, ktorých chcú viac ale hrávajú raz za rok :-). Jednak preto, aby sme ten trh nepresýtili a aj preto, lebo u nás sa nikto neživí len Cililingom, ale má ešte aj iné zamestnanie. Kým vyprodukujeme rozprávku a obídeme s ňou všetkých našich klientov, teraz už skôr kamarátov, tak s tým pokryjeme celú divadelnú sezónu.

Aký majú deti vzťah ku kultúre a divadlu?

Myslím, že veľmi dobrý. Ak prídeme s naším divadlom na kolesách do obcí a miest, kde nie je žiadne divadlo, ľudia sú veľmi vďační, že to príde až za nimi. Nie každá orgánizácia, škola alebo škôlka má možnosť vycestovať do miest, kde to divadlo je. Niekedy je to možno otázka financií, niekedy pohodlnosť. Keď však zrazu my prídeme za nimi, sú nadšení, že sa tam konečne niečo deje. Stáva sa že predstavenie musíme opakovať dvakrát, aby ho mohli všetci vidieť.

Deti si predstavenia pravdepodobne sami nevyberajú. Často je rozhodnutie na rodičoch alebo učiteľoch. Ale aj u dospelých je badať, že radšej pôjdu do divadla za 8 eur než do kina za tú istú sumu. Pred piatimi rokmi sa ešte stávalo, že ľudia si mysleli, že pôjdu na predstavenie o rok a bude to lacnejšie. Konečne si uvedomili, že divadelné predstavenie nie je “výbehový tovar”, ktorý si môžu kúpiť v akcii. Lístky si držia svoju hodnotu rovnako počas celej divadelnej sezóny. Pochopili, že potom inscenácia už zrazu nebude.

Pôsobíte aj ako pedagóg na konzervatóriách. Dávate možnosť aj vašim študentom nech si vyskúšajú zahrať s vami v divadle pre deti?

Áno, občas ich tam vytiahnem. Pre študentov je to dobré v tom, že získajú javiskovú skúsenosť aj pred inými divákmi, než sú zvyknutí zo školy. Navyše sú pod dohľadom pedagóga a majú k tomu pedagogický výklad. Veľa študentov pochopí až pri konkrétnej hre na javisku obsah vyučovacích hodín a celá skladačka z praxe zo školy a konkrétnych divadelných vystúpení do seba zapadne. Mladý herec potrebuje diváka, stáť na javisku čo najviac, aby sa tak povediac vyhral. Aj týmto spôsobom sa snažím pomôcť študentom, aby hrali pred skutočným divákom, aby mohli robiť a prípadne si aj zarobiť.

Foto z rozprávky „Drevená krava“ spolu s hrajúcimi študentami SKDK v Prešove: Jana Štofaníková a Igor Veverka.

Foto: archív Daniel Straka