Martin Mihalčín pochádza z Prešova. Profesionálne sa venuje hudbe. Je spevákom a manažérom skupiny Heľenine oči, ktorú založil v roku 1999. Je manželom herečky Gabriely Mihalčínovej (Marcinkovej).

Aké bolo tvoje prvé zamestnanie?

Keď som bol druhák na strednej, montoval som panoramatické priezory do dverí. Jednalo sa o podomový predaj, práca to síce bola náročná, ale keďže sa mi darilo, začalo ma to postupne baviť. Cestoval som kade-tade po Slovensku. Na stredoškoláka som si dokázal pekne zarobiť. Zároveň som si urobil veľmi dobrú predstavu o zložení slovenskej populácie.

A na čo si prišiel?

Niektoré ružové obrázky z mojej mysle vymizli :-). Človek je zvyknutý žiť vo svojej bubline a táto skúsenosť mi ukázala, že sú na svete aj ľudia, ktorí rozmýšľajú inak ako ja. A je ich väčšina...

Kapela Heľenine oči funguje už takmer 20 rokov. Ako ste začínali?

My sme to začínali robiť ako srandu popri práci. Keď sme kapelu zakladali, nemali sme nejaké vysoké ašpirácie. Hrávali sme pre kamarátov v jednom prešovskom klube a raz do roka na Rockovej lige v Prešove. Zlom nastal, keď sme sa dostali na Stropkovskú hudobnú ligu, kde nás prihlásil náš vtedajší zvukár Richard Rusnák. Zahrali sme tam a vyhrali sme. Potom sme sa prvýkrát dostali do profesionálneho štúdia Perina. Nahrali sme naše prvé demo - Na Heľenku, ktoré sa dostalo do sietí jukeboxov na východnom Slovensku. Vtedy sa to odštartovalo.

Keď ste začínali, na vaše koncerty nechodievalo veľa ľudí. Čo vám dávalo vieru, že koncert má zmysel zahrať aj pre 10 - 15 ľudí?

Jasné, že sa v začiatkoch stávalo, že prišlo menej ľudí. Stále však tvrdím, nech príde na koncert 5, 50 či 5000 ľudí, je to jedno. Aj tí piati, ktorí prídu, si zaslúžia 100%-né vystúpenie.

Nám sa tento prístup vyplatil. Keď sme prvýkrát hrali v klube v Novom Meste nad Váhom, na koncert prišlo asi 20 ľudí. Keďže sa držíme mimo médií, v tomto meste nás nikto nepoznal. Povedali sme si: “Dáme to naplno! Tí ľudia, ktorí tu prišli, si to zaslúžia. Povedia o nás svojim známym a tí možno prídu nabudúce s nimi.” Dali sme zo seba všetko, čo sa dalo, šalili sme sa, skákali, lebo nás to baví. A baví nás to doteraz. Po koncerte prišiel za nami jeden pán. Povedal nám, že sa mu veľmi páčilo, koľko energie z nás išlo, že je z jednej agentúry a na budúci rok máme sedem festivalov. Možno náhoda, ale poteší. Postupne sa to začalo lámať. Hrávali sme na väčších festivaloch, kde prišlo viac ľudí.

Prečo sa držíte mimo médií?

Dlho som nad tým uvažoval, či sa do médií chceme tlačiť. Nie sme tí, ktorí pobežia do Telerána alebo pôjdu variť Bez servítky :-). Nie som s tým stotožnený. Ľudia, ktorí prídu na náš koncert, vedia posúdiť, či sme ich ako kapela oslovili alebo nie. Tým pádom sa naši poslucháči a diváci vyprofilujú. Mám pocit, že kapely, ktoré fungujú cez média, zachytia veľa náhodných poslucháčov, no nie tých skalných, ktorí sú pod pódiom. Podľa mňa, práve tí neskalní strašne rýchlo stratia záujem o skupinu, lebo zrazu o mesiac príde iná mediálne zaujímavá vec. Keď máš zapnuté rádio, nemáš ako ovplyvniť, čo vlastne počúvaš.

Sami seba charakterizujete ako “multižánrovú kapelu lokálneho významu s globálnym dosahom.” Ste asi jedna z mála kapiel, ktorá sa nechce žánrovo zaškatuľkovať.

Nevidím v tom dlhodobú potrebu. Nerozumiem tomu, keď niekto pri zakladaní novej kapely povie, že chce hrať len jeden štýl, alebo dokonca hrať ako nejaká už existujúca kapela. Prečo sa takto okliesniť? Nemá to zmysel.

Hudobný diapazón je veľmi široký. Nevidím význam v tom, aby som dobrovoľne svoju vlastnú kapelu uzavrel v jednom žánri. Zbytočne si zatvoríš veľa dverí. Teraz na našom novom CD bude napr. rocková ľudovka šmrcnutá balkánom a pridali sme do toho ešte aj reggaeton. Zase na druhej strane, ak by mali takýto prístup všetky kapely, asi by to tiež nebolo dobré :-).

My robíme hudbu, ktorá nás v daný moment baví. Ja som vyrastal na punkových veciach, druhý chalan z kapely na folklóre, ďalší je úplne na reggae, ska a grunge a máme pri nás aj indie-ambient progressive metalistu. Takže z nás ani nemôže nič iné vyjsť :-).

Kedy sa môžu vaši fanúšikovia tešiť na nový album?

Chceli by sme ho dať vonku do konca roka. Uvidíme, či to všetko stihneme, je tam ešte dosť veľa práce. Hecli sme sa na 18 pesničiek, čiže z toho bude dvojcédečko. Volať sa bude Vajco. Je to celkom dobre zapamätateľný názov a zároveň je z neho jasné, že sme z východného Slovenska. Jedno CD bude Vajco na mäkko - tam budú light pesničky, druhé bude Vajco na tvrdo - tam budú tvrdšie žánre. Schválne sme ho takto štýlovo rozdelili. Podľa nálady si pustíš buď akustické melodické veci alebo „delostreľbu“. Verím, že ním potešíme všetkých našich fanúšikov. Aj tých, ktorí skáču úplne v prvých radoch pod pódiom a zároveň tých, ktorí si naše pesničky púšťajú v aute s deťmi.

Ak to teda zhrniem: fungujete bez médií, žánrového škatuľkovania a taktiež aj bez manažéra. Dá sa povedať, že je to možno ťažšia cesta ale slobodnejšia?

Určite oveľa slobodnejšia. Keď si veci riešiš sám, máš právo a možnosť o všetkom sám rozhodovať. Ak by sme mali externého manažéra, nevedeli by sme určiť, na ktorej akcii chceme alebo nechceme hrať. Takto máme priamy kontakt s organizátorom a jednáme rovno s ním. Komunikácia nejde cez žiadneho ďalšieho človeka, ale cezo mňa. Tretia osoba je šum v priestore, ktorý môže pomôcť, ale aj uškodiť.

Čiže, keď veci vybavíš dobre, tak si za toho dobrého a keď zle, tak si za zlého :-).

Presne tak :-) Minule som si zrátal, že za posledných 146 koncertov som urobil 2x prúser. Raz sme pricestovali na koncert a zistili sme, že tam žiaden koncert nie je, lebo na Slovensku existujú dve miesta s tým istým názvom. Komu to však napadne. Naskákali sme do auta a našťastie stihli prísť na správne miesto načas. A druhýkrát museli chlapci prísť o tri hodiny skôr, lebo som si pomýlil čas. Chlapcom som sa ospravedlňoval celý deň. Stane sa...

Kapele sa venuješ profesionálne, väčšinu koncertov hrávate v lete na festivaloch. Ako oddychuješ? Kde nabíjaš baterky?

Veľa behávam a cvičím, aby som dokázal udýchať celý koncert. Skákať je jedna vec, druhá vec je do toho spievať. Sme asi jedna z mála kapiel, ktorá hráva v lete niekedy aj tri koncerty v jeden deň. Dokonca sa nám podarilo zahrať aj „štvorák“. A keď sme po tomto dni sedeli s chalanmi, povedali mi, že by dali aj piaty... Niekedy nejde ani o samotný koncert, ale skôr o nakladanie, vykladanie, skladanie, rozkladanie, my sme vlastne takí sťahováci :-).

Kam rád chodievaš, ak chceš vypadnúť?

Voľný čas sa snažím tráviť s manželkou. Leto máme plné rôznych festivalov a koncertov a ona natáčaní, zimné mesiace sú voľnejšie. Buď v januári alebo vo februári odchádzame niekam na celý mesiac. Keď chceš niekam cestovať a nasať atmosféru danej krajiny, je dobré vypadnúť aspoň na štyri týždne. Prvý týždeň si ešte “vybúchaný” z rýchleho života, druhý sa začínaš rozkukávať, tretí sa ti podarí naladiť na domácich a štvrtý týždeň si už úplne vypnutý. Posledný týždeň je najlepší.

Väčšinou plánujem dovolenku dopredu a je to vec, ktorá ma tiež veľmi baví – vymyslieť nám bod po bode program na celú cestu. Milujem teplo a vodné športy. Kitesurfing je úplne top, nič lepšie som zatiaľ v žiadnom inom športe nenašiel. Zapájaš do toho celé telo, získavaš koordináciu, vypínaš hlavu. Je to síce trošku nebezpečné, ale z vody vždy vyjdem s veľkým úsmevom. Čiže dovolenky vyberám tak, aby sa tam dal robiť kitesurfing alebo surfing. V dňoch, keď nefúka a nie sú vlny, chodievame na plánované výjazdy. Požičia sa motorka a ide sa na výlet. Do hotelov ku „krmítkam“ by ma už asi nikto nedostal.

Máš aj na Slovensku svoje obľúbené miesto?

Na Slovensku je moje obľúbené miesto Slovensko. Každy rok máme so ženou nejaký svoj “projekt.” Pred dvoma rokmi sme šli z Donovalov do Bratislavy na bicykloch. Minulý rok sme začali Cestu SNP, ktorá začína na Dukle a končí v Devíne. Má cez 700 km. Nejdeme ju v kuse. Ak máme voľný deň a máme chuť na prechádzku, tak si dáme peši 30 - 50km. Vždy z miesta, kde sme prestali, pokračujeme ďalej. Spoznávame Slovensko, ale stále sme ešte nevideli všetky jeho zákutia, a to sme s kapelou hrali už kade-tade.

Foto: archív Martin Mihalčín