Viki Potášová pochádza z Prešova. Počas materskej dovolenky založila pred troma rokmi OZ Podaj ďalej a tohto roku spolu s ďalšími kolegami - dobrovoľníkmi otvorila prvý Charity shop na východnom Slovensku. Zisk z predaja putuje v celej sume každý mesiac inej rodine, ktorá sa ocitla vo vážnej finančnej tiesni. V roku 2015 a 2017 získala cenu Krajské srdce na dlani a v novembri tohto roku ocenenie Goodwill v kategórii Podporovateľ. Toto ocenenie získajú osobnosti a firmy, ktoré sú prospešné svojmu okoliu, prispievajú ku skvalitňovaniu života ľudí v regióne a celkovo sa zasadzujú o šírenie dobrej vôle.

Ako vznikla myšlienka OZ Podaj ďalej?

5 rokov som bola na materskej dovolenke. Ako chlapci rástli, nevedela som, čo robiť s vecami, ktoré sú im malé, avšak vyhodiť ich bola škoda. Napadla mi myšlienka spustiť na sociálnej sieti stránku, ktorá by pomohla ľuďom, ktorí ich potrebujú. Chcela som, aby to bolo adresné a transparentné. Aby darcovia presne vedeli, komu veci dávajú. Aby sa tešili z toho, že veci, ktoré oni už nepotrebujú, dokázali ešte niekomu ďalšiemu pomôcť. Naša prvá “darovačka” bola pred troma rokmi pre Detskú fakultnú nemocnicu v Prešove.

V dnešnej rýchlej dobe sa všetkým veľa plytvá. Hlavným cieľom nášho OZ je naučiť ľudí, aby zbytočne nevyhadzovali oblečenie, obuv či potraviny.

Nepôsobíte len v Prešovskom kraji ale na celom Slovensku.

Od začiatku sme pokryli celé Slovensko. Keď sme spustili stránku na Facebooku, hneď sa nám začali ozývať krízové centrá, rôzne nadácie, ktoré potrebovali oblečenie pre mamičky s deťmi, obuv či hračky.

Akú máte spätnú väzbu na tento projekt?

Výbornú. Ľudia vidia, ako sa zúžitkovali ich veci a získajú úplne iný prístup. Ak darcom presne ukážeme komu a prečo išli ich financie, oblečenie, kto sa z toho tešil, majú ešte väčšiu motiváciu pomáhať. Preto aktívne zapájame do darovania aj darcov. Napr. mali sme manželov, ktorí chceli darovať bicykle. Navrhla som, aby oni osobne odovzdali tieto bicykle danej rodine. Bol to pre nich veľmi silný zážitok, keď mohli byť pri tom a vidieť deti, ktorým nimi urobili radosť. Naše združenie veľakrát vystupuje iba ako sprostredkovateľ.

Aké ďalšie projekty ste s OZ Podaj ďalej uskutočnili?

Jednou z mnohých je napr. Valentínsky skutok lásky pre iných, ktorý organizujeme na Valentína na Kalvárii. Spolu s Červeným krížom a Viktorom Štefančíkom (profesionálny prešovský barista, pozn.) robíme zbierku potravín. Ľudia môžu v tento deň vyniesť pešo na Kalváriu potraviny a dostanú kávu, ktorú im pripraví Viktor. Prvý rok sme sa obávali, že nepríde nikto - Valentín, zima, ľudia sedia niekde v teplučku na káve alebo pri víne. Prišlo okolo 400 ľudí, tento rok prišlo 600 ľudí. Došli ľudia nielen z Prešova, ale aj z okolitých dedín, dokonca z Košíc či Bardejova. Vyzbierali sa asi dve tony potravín. Bolo super, že sa nám aj tento komerčný sviatok podarilo podať trochu inak.

Podaj ďalej zemiak je akcia, pri ktorej spolupracujeme so školami a škôlkami. Deti do škôlky prinesú len jeden zemiak. Takto sme nazbierali štyri vrecia zemiakov. Rodičov to nestálo takmer nič. Podarovať jeden zemiak nikoho nezabije, avšak efekt to malo veľký a deťom sa to páčilo. Ľudia s takými akciami nemajú absolútne žiaden problém. V jednote je sila.

Podarilo sa nám otvoriť aj prvú sociálnu výdajňu potravín v Prešove (na Požiarnickej ulici, pozn.), kde robíme zbierky potravín, z ktorých následne pripravujeme potravinové balíčky pre sociálne slabších. Je to tiež jeden z prostriedkov ako predchádzať plytvaniu s potravinami. Môžu to využiť aj tí, ktorí odchádzajú na dovolenku a majú v chladničke veci, o ktorých vedia, že expirujú, kým budú preč. Prinesú nám ich a my ich vieme hneď rozdistribuovať tým, ktorým naozaj pomôžu.

Našou najnovšou aktivitou sa nám podarilo vybaviť pre aktivačných pracovníkov, ktorí pracujú pre mesto Prešov, teplé obedy zdarma. Podľa zákona títo ľudia - väčšinou sú to ľudia bez domova, musia na jeden mesiac prerušiť aktivačnú činnosť. Tým pádom dostanú iba príspevok v hmotnej núdzi 60 €. Preto sme sa spojili s úradníčkami z Mestského úradu v Prešove, ktoré nám odporučili, ktorí ľudia sú naozaj v takej núdzi, že by si zaslúžili teplý obed. Urobili sme zbierku na Facebooku, kde sa nám v priebehu 24 hodín, podarilo vyzbierať 600 € a dokázali sme zaplatiť obed 10 ľuďom na každý deň do konca decembra. Sú to ľudia, ktorí nemajú žiadne rodiny, sú úplne sami, bývajú v záhradných chatkách alebo na charite. Títo ľudia sú neskutočne vďační, keď si môžu v Červenom kríži vyzdvihnúť teplé jedlo. Je to pre mňa úžasná bodka na konci roka.

Môžeme povedať, že aj Charity shop v Prešove je “voľným pokračovaním” vašich aktivít.

Áno, dá sa to tak povedať. Nad Charity shopom sme uvažovali už minulý rok. Vedeli sme o rodinkách, ktoré potrebovali pomôcť hlavne finančne a Charity shop vznikol hlavne kvôli tomu. U nás môžu ľudia nakúpiť za symbolickú cenu 1 Euro a dostanú produkt. Väčšina z nich aj tak nechá viac. Tým pádom každý mesiac môžeme finančne podporiť nejakú rodinu. Musím však podotknúť, že im nedávame žiadne peniaze priamo do rúk. Bohužiaľ, mnohí z nich nevedia hospodáriť. Ak žili dlhú dobu v chudobe a prišli by k väčšej hotovosti, minuli by ju v priebehu niekoľkých dní. Čiže my zoberieme ich dlžobné poukazy a zaplatíme za nich elektrinu, vodu, škôlku deťom a pod.

Stretávate sa s mnohými ľuďmi, ktorých osudy nie sú práve najľahšie. Na koľko musí byť človek empatický a na koľko si musí vedieť udržať chladnú hlavu, aby ho tieto osudy “neprevalcovali”?

Som veľmi citlivý človek. Aj keď to je veľmi ťažké, po troch rokoch tejto práce sa dokážem od mnohých vecí odosobniť. Avšak keď je ten príbeh veľmi silný, ja tam nejdem a s danými ľuďmi sa nestretnem. S dobrovoľníkmi sa stále vieme dohodnúť, ako im pomôžeme, kto tam pôjde, kto to zvládne. Našťastie mám okolo seba fantastických ľudí, ktorí mi veľmi pomáhajú.

Ak by sa chcel niekto k vám pridať ako dobrovoľník, ako sa môže zapojiť?

Úplne jednoducho - príde za mnou a ja mu poviem, aké činnosti vykonávame. Napr. na zbernom mieste máme dievčatá, ktoré triedia veci. Ľudia nám ich prinesú vo vreciach a všetko musíme roztriediť na detské, dámske, pánske, zimné, letné. V registri máme približne 560 rodín a my už vieme, kto akú veľkosť potrebuje. Ďalší dobrovoľníci sa zapájajú do mobilného charitatívneho predaja. Veľa ľudí sa k nám nedostane, preto sme začali chodiť po dedinách. Po dohode so starostom nám vyčlenia priestory, kde predávame tieto veci. Po tretej návšteve dávame starostovi výťažok z predaja a on rozhodne, ktorej rodinke v obci sa finančne pomôže.

Prácu dobrovoľníkov vieme využiť či už v našom Charity shope, pri mobilnom predaji, pri triedení šatstva, roznášaní potravín. Je toho naozaj veľa, kde sa dá pomôcť.

Je podľa vás dosť ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať?

Určite je a podľa mňa je ich veľa. Jediné, čo je potrebné urobiť, je nakopnúť ich a správne motivovať. Cez Podaj ďalej sme nikdy nenútili ľudí pomáhať. Ukázali sme im, že takto sa to dá a mnohí sa zapojili.

Jednoduché ale zato zmysluplné veci sa dajú organizovať bez veľkej sumy peňazí, bez akejkoľvek reklamy či billboardov. V jednoduchosti je krása. Naša činnosť sa veľmi prirodzene posúva medzi ľudí a páči sa im, pretože vidia konkrétne výsledky.

Čo ste sa pri tejto práci naučili?

Naučila som sa, že keď spadnem, stále sa dokážem postaviť. Sú rodiny, ktoré musia vyžiť z 30 € na mesiac a sú usmiati a povedia si, veď nejako bude. Stále majú v sebe nádej a silu bojovať. Skrátka musíme sa vždy opäť postaviť na nohy. Aj keď je to ťažké, ale dá sa to.

Na Slovensku sa na jeseň konal prvý ročník ocenenia Goodwill. Vy ste toto ocenenie získali v kategórii Podporovateľ.

Pravdupovediac, ja som nečakala ani nomináciu, nie to, že túto cenu získame. Keď som videla nominované obrovské firmy, ktoré zamestnávajú niekoľko stoviek zamestnancov a my nemáme ani jedného (smiech), tak som bola veľmi prekvapená. Určite to veľmi potešilo.

Vaše plány do budúcna?

Ja som taká - ráno sa zobudím, dostanem nápad a musím ho zrealizovať. Stretla som sa aj s tým, že mi ľudia povedali: “Viki, nebudz šaľena, bo to še neda.” (Smiech.) A dalo sa… Keď niečomu verím, tak sa to vždy dá, pôjde to. U mňa slovo “neda še,” neexistuje. (Smiech).

Foto: archív Viki Potášová a Anna Revická