Ivet Tomášková má pred sebou posledný ročník štúdia na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Prešove. Ako 19 ročná zorganizovala najväčší festival osobného rozvoja na východnom Slovensku - festival NA 100%. Na budúci rok sa pripravuje už jeho 4. ročník. Je zakladateľkou FB stránky Som Idealista, z ktorej vzišla rovnomenná kniha citátov. Kniha Som Idealista sa od svojho vydania stále drží medzi najpredávanejšími knihami v internetových obchodoch.

Čo bolo inšpiráciou na vytvorenie festivalu NA 100% ?

Keď som bola mladšia, veľmi rada som čítala knihy a sledovala na YouTube rôzne prednášky a videá z oblasti osobného rozvoja. V 14-tich rokoch som začala chodiť do Bratislavy aj na živé eventy - semináre, tréningy, networkingové stretká - a to bolo pre mňa na mojej ceste kľúčové. Zistila som, že tu nachádzam a spoznávam podobne zmýšľajúcich ľudí ako som ja. Získala som úžasných priateľov, s ktorými som dodnes v kontakte. Bolo mi však ľúto, že táto skvelá komunita je tak ďaleko odo mňa. Keďže bývam v Prešove, mohla som sa s nimi stretnúť len málokedy, zhruba raz za mesiac. Veľmi som túžila spoznať a spojiť takýchto pozitívnych a aktívnych ľudí aj na východnom Slovensku. Zároveň som vnímala, že podobné eventy tu vôbec nie sú a zvučné mená osobného rozvoja na východ takmer vôbec nechodia. Preto som sa tieto dve veci rozhodla zmeniť. Vytvorila som akciu v Košiciach, kde som pozvala skvelých spíkrov a zároveň spojila podnikavých ľudí. A festival NA 100% bol na svete.

Prvý ročník pred troma rokmi sprevádzali vážne komplikácie. Ako sa ti ich podarilo prekonať?

Zorganizovať prvý ročník bolo pre mňa zatiaľ moje najväčšie životné víťazstvo. Mesiac pred realizáciou festivalu nastali veľké nezhody a nedorozumenia v mojom pôvodnom tíme, ktoré vyústili do takmer neriešiteľnej situácie. Zrazu som prišla na to, že nemáme priestory, žiadne predané lístky ani web. Aby som situáciu rýchlo vyriešila, musela som v sebe prebudiť skrytého cholerika, čo bola veľká výzva. Urobila som rázne kroky a prerušila spoluprácu s pôvodným tímom. Keďže festival mal už poškodené meno, musela som vymyslieť nové, musela som nájsť človeka, ktorý mi za jeden víkend spravil celý web aj s e-shopom na vstupenky. Jediné, čo som mala, boli odsúhlasení spíkri a termín. Okrem toho som musela všetko zháňať nanovo a taktiež predať vstupenky, aby som nebola v mínuse. Našťastie sa našli skvelí ľudia, ktorí mi nezištne pomohli a s nimi sa to podarilo doviesť do úspešného konca. Navždy im budem vďačná, pretože sme spolu dali základ niečomu, čo tu dúfajme, bude ešte dlhé roky.

Niekto iný by to možno pred takou prekážkou vzdal. Čo ťa v tom ťahalo, že to celé má zmysel?

Akcia už mala za sebou veľké promo a bolo do nej vložené aj moje meno. Všetkých rečníkov som pozývala ja, takže si ma s tým eventom spájali. V mojich očiach to boli (resp. sú) veľké osobnosti, ktoré si vážim. Aj kvôli nim som veľmi chcela, aby to vyšlo. V tej chvíli to bolo stresujúce, ale v konečnom dôsledku veľmi dobré. Bola to pre mňa verejná výzva, že to dám.

Čo je najťažšie na organizácií takého festivalu?

S pribúdajúcimi ročníkmi sa nám rozšíril tím a zvládnuť komunikáciu v tíme je niekedy skutočná výzva. Pri 2. a 3. ročníku sme boli piati rovnocenní partneri, pričom každý z nás mal ešte svoje vlastné projekty. Keď máte rozrobených viac vecí, nikdy dopredu neviete, kde vám čo vyskočí a tak sa nám niekedy stávalo, že sme prešvihovali deadliny a nedodržiavali pôvodné záväzky. Otvorená komunikácia nám ale pomohla dotiahnuť oba ročníky do konca aj s udržaním skvelých vzťahov. Spolupráca s druhými je vždy najväčšou výzvou ale aj najväčšou radosťou, pokiaľ sa máte radi. A my sa máme radi:-).

Dá sa povedať, že tvoja FB stránka Som Idealista a teraz už aj kniha s rovnomenným názvom sa stala značkou. Ako ťa tento názov napadol?

V dnešnom svete, ktorý je do veľkej miery orientovaný na výsledky, čísla a výkony, som chcela vytvoriť stránku, pri ktorej sa môžu ľudia zastaviť, porozmýšľať. Stránku, ktorá im v ťažkých situáciách ponúkne povzbudenie a pohladenie pre dušu. Slovo idealista je pre mňa asi najkrajším zhrnutím toho všetkého. Aj moja svojpomocná definícia idealistu znie: “Idealista je človek, ktorý vidí svet nie taký, aký je, ale taký, aký by mohol byť.”

Dá sa podľa teba zmeniť človek pesimista na idealistu?

Podľa mňa nie je nikto výlučne len pesimista alebo len idealista. Každý človek má v sebe stránku aj pesimistu, realistu, optimistu aj idealistu. Ide skôr o to, akú stránku v sebe človek rozvíja a pestuje.

V súčasnosti je osobnostný rozvoj a pozitívne myslenie dosť “v kurze”. Existujú rôzni kouči, mentori, lektori. Dá sa v tejto oblasti nejako odlíšiť, kto je naozaj dobrý, a kto “šarlatán”, ktorý len chce zarobiť na problémoch iných?

Stretávam sa s tým dosť často a naozaj vzniká otázka, kto vlastne môže učiť iných ľudí a ešte si za to pýtať aj nejaké ohodnotenie. Podľa mňa je dôležité pozrieť sa na život tohto človeka. Aký žije život? Aké dosiahol výsledky? Ak sa s tým stotožňujem, tak vyskúšať jeho koučovanie alebo mentoring. Je potrebné taktiež zistiť, či mi tento človek vyhovuje aj osobnostne a povahovo.

Nie vždy sa dá len tak “prepnúť” na pozitívne myslenie. Čo pomáha najviac tebe zvládnuť ťažké chvíle?

Ja to niekedy robím presne opačne a doslova sa kúpem vo svojom smútku. Keď mi je do plaču, tak si poplačem, keď sa mi chce byť doma tri dni v pyžame, tak som doma tri dni v pyžeme. Tú svoju “depku” si prežijem a ono to samo odznie. Myslím si, že čím viac odporu kladieme zlej emócií, tak tým viac naberá na sile. Ak by sme nemali duálny svet a nikdy by sme nevedeli, čo je to byť nešťastný a smutný, tak by sme vôbec netušili, čo to znamená byť šťastný.

Zdroj fotografií: archív Ivet Tomášková