Málokto vie, že severne od Lipian, nad obcou Kamenica ležia ruiny Kamenického hradu. Od hlavnej cesty ho poriadne nie je ani vidieť, javí sa skôr iba ako kopec.

Jedna z možných turistických trás vedie z obce Lúčky - Potoky (žltá značka). Mierne stúpanie do kopca je skôr prechádzkou, zvládnu to aj rodiny s malými deťmi. Odmenou vám bude úchvatný výhľad na okolie, na hrebeň Čergova a časti Spišsko-šarišského medzihoria.

Kamenický hrad je svojou rozlohou trinástym najväčším na Slovensku.

Raz v ňom sídlila šľachta, inokedy zbojníci

Prvá priama písomná zmienka o hrade Kamenica pochádza z roku 1306. Okolie hradu bolo kráľovským poľovným revírom. Je pravdepodobné, že slúžil ako miesto, kde sa kráľ uchýlil po poľovačke. V priebehu svojej histórie vystriedal viacero majiteľov. Raz v ňom sídlila šľachta, inokedy zbojníci. Poslednou majiteľkou hradu Kamenica bola Anna Tarczay - Drugethová, manželka Juraja Drugetha. Zúčastnila sa na sprisahaní proti Ferdinandovi Habsburskému a odmietla vydať hrad. Keďže hrad “nekráčal s vtedajšou dobou”, nedisponoval najnovšími zbraňami. 16. júla 1556 bol dobytý a rozstrieľaný. Anna Tarczay bola vyhnaná a až do smrti žila osamotená v kaštieli v Mošurove.

Hrad už nebol nikdy opravený. Jeho skazu dovŕšila rodina Tahy, ktorá na postavenie liehovaru v Lúčke použila materiál z múrov hradu. Zub času a fakt, že materiál z ruín používali aj ľudia z podhradia ako stavebný materiál, sa podpísali pod to, že z hradu dnes ostali už len zvyšky hradieb.

Povesť o krutom pánovi Kamenického hradu

Ku Kamenickému hradu sa viaže povesť, ktorá hovorí o krutom pánovi a jeho synovi, ktorý bol povahovo presným opakom svojho otca. Zamiloval sa do sedliackeho dievčaťa Helenky, no na rozkaz svojho otca sa musel oženiť s dcérou pána susedného hradu.

“Na hrade sú všetky okná osvetlené. Hudba znie, tancuje sa a spieva... Slávi sa zasnúbenie nešťastného hradného syna s krásnou dcérou pána súsedného hradu. Syn je bledý a mĺkvy. Na otázky svojej snúbenice odpovedá roztržito. Jeho myšlienky sú u krásnej Helenky, ktorá práve teraz stojí na vysokom bradle a uprene, so zaslzeným zrakom pozerá do osvetlených hradných okien. Uzrela tvár milovaného mládenca a vidí ho... vidí..., ako ho jeho snúbenica objíma...”

Celú povesť si môžete prečítať na portáli o.z. Kamenná veža, ktoré sa v súčasnosti podieľa na záchrane tejto kultúrnej pamiatky.

Autor foto: Sylvia Mariňáková
Zdroj info: www.kamennaveza.sk