MilujemeVychod - Iveta Henzélyová: Tajomstvo ako vyrobiť partu sa dedilo z generácie na generáciu

Iveta Henzélyová: Tajomstvo ako vyrobiť partu sa dedilo z generácie na generáciu

Ľudia / Anna Revická

Zdieľaj

Iveta Henzélyová sa narodila v Levoči, vyštudovala slovenský jazyk a občiansku výchovu na UPJŠ v Prešove. Niekoľko rokov pôsobila ako riaditeľka strednej školy, neskôr ako poslankyňa v parlamente. Dnes spolu so svojou mamou a dcérou zachovávajú pod značkou Slavic Aura starobylé ozdoby hlavy, ktoré sa v minulosti nosili na slovenskom vidieku i v mestskom prostredí. Jej veľkou vášňou je aj bylinkárstvo a prírodná medicína.

Ako ste sa dostali k výrobe párt a čepcov?

Moja mamka je bývala folkloristka a etnografka. Keď robievala výskum na dedinách, od malička som chodievala spolu s ňou. Taktiež som tancovala v detskom folklórnom súbore, čiže s folklórom a ľudovým odevom som spätá už od ranného detstva. Keď som bola na materskej s dcérkou, začali sme pre ÚĽUV vyrábať krojované bábiky v presných kópiách ľudového odevu. Všetko bolo šité, dokonca aj postava bábiky. Tejto výrobe sme sa venovali, a občas ešte aj venujeme, 20 rokov. Neskôr nás začali oslovovať súbory s tým, že keď vieme urobiť malé miniatúry párt, či by sme vedeli pre nich vyrobiť veľké party. S veľkou radosťou sme sa do toho pustili.

Začala som robiť výskum po múzeách a dedinách a zhromažďovať tento materiál. Predmetom môjho záujmu však už nebol celý kroj, ale len to, čo sa nosilo na hlavách, čiže party, čepce, vence a šatky.

Prečo si ženy v minulosti zahaľovali vlasy? Spĺňali čepce a šatky aj nejakú inú funkciu než ozdobnú?

Partu nosilo mladé dievča na veľké sviatky a bola taktiež súčasťou svadobného oblečenia. Signalizovala, že je dievča slobodné. Na svadbe prvý družba partu "snímal". V reči symbolov to znamenalo, že dievča prešlo do stavu manželského, stratila svoj "vienok" a je z nej dospelá žena. Party boli bohato zdobené, dokonca sa niekedy podobali korunám. Po vydaji žena nosila už iba čepiec a šatku. Nikdy viac už na hlave nemala partu a jej vlasy boli po celý život zahalené. Vydatá žena už nemusela a hlavne nesmela ukazovať svoje vlasy. Takto "odhalenú" ju smel vidieť ten, ktorý s ňou vytvoril pár a bol otcom jej detí. Tento zvyk sa dodržiaval nepretržite takmer do konca druhej svetovej vojny.

Symbolika oblečenia tvorila súčasť života našich predkov, vyjadrovali tak porozumenie pre vnútorné i vonkajšie zákonitosti života. Vonkajšie znaky v oblečení určovali status ženy, ktorý sa rešpektoval. Vnútorný, duchovný význam pomáhal ženám identifikovať sa s jej aktuálnou rolou v živote.

parta
parta

Svoje výrobky predávate pod značkou Slavic Aura. Kto za ňou stojí?

Stoja za ňou tri generácie žien: moja mama, ja a moja dcéra. Moja mamka, aj keď má 80 rokov, je stále veľmi aktívna. Pracuje s folkloristami a aj v tomto veku nacvičuje s nimi choreografie. Je pre mňa studnicou informácií a inšpirácií vôbec. Ja tieto party a čepce vyrábam - presné kópie podľa originálov a taktiež aj vlastnú tvorbu. Moja dcéra zabezpečuje obchod a marketing.

Ako dlho trvá výroba party?

Ak by som rátala, že robím 8 hodín denne, tak tie jednoduchšie dva dni a tie zložitejšie 4 - 5 dní. Nie je to jednoduché vystavať partu, nehovoriac o tom, že zohnať vhodný materiál na jej výrobu, nie je tiež práve najľahšie. Materiály, ktoré boli kedysi, dnes už neexistujú, máme len ich náhrady. Vyšívané stuhy, ktoré sa predávajú, sú veľmi nekvalitné, sú riedke, zle utkané, vzorovo sa nepribližujú k tým pôvodným. Taktiež korálky boli kedysi kovové alebo fúkané zo skla. Dnes je to plastový materiál, ktorý sa však musí podobať na ten pôvodný. Kdekoľvek na svete som, moje prvé kroky vždy smerujú do galantérie. (Smiech).

parta
parta

Mnohí sa venujú výrobe ľudového odevu, avšak výrobe party sa venuje málokto.

Túto zručnosť treba naozaj vedieť. Je to veľmi veľká “piplačka.” Neurobí to nikto, kto nie je trpezlivý a technicky zručný. Zhotovenie party nie je len o šití, je to aj o umení postaviť celú konštrukciu. Grify ako ju správne vystavať, som musela ťažko objavovať. Staré majsterky vám to totiž neprezradia. Toto umenie a tajomstvo “ako na to” sa nechávalo v rodine a dedilo z generácie na generáciu.

Trvalo mi roky, kým som prišla na to, ako určitý druh párt vyskladať. Mnoho párt som zrekonštruovala len podľa fotografie. Určite si táto práca vyžaduje čas a zanietenosť. Tieto výrobky sa nepredávajú v stovkách kusov ročne. Je to o radosti z tvorby a o neustálom učení sa. Na to, aby sa výsledok čo najviac približoval k originálu, je potrebné veľmi veľa hľadať, ako vhodné materiály, tak aj techniky a postupy pri výrobe.

Niekto na rodinné podniky nedá dopustiť, iný by sa do rodinného podnikania nepúšťal. Ako sa spolupracuje vám - trom ženám z troch rôznych vekových generácií?

Bez toho, aby človek túto prácu miloval, sa to určite robiť nedá. Našťastie medzi sebou nemáme žiadne “trenice”. Navzájom sa rešpektujeme. Dôležité je vážiť si prácu toho druhého. Stará mama je náš poklad, ktorá tvorí základ našej tvorby. Mňa si cenia ako tvorkyňu, ktorá túto prácu vykonáva fyzicky. A keď dcéra povie, že sa peniaze investujú do tejto reklamy, alebo navrhne ako a čo máme urobiť, máme absolútnu dôveru v jej časť práce. Veľmi sa dopĺňame a teší nás spoločná spolupráca.

čepiec

Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?

Od malička som milovala prácu s textilom. Vyšívala som už asi v piatich rokoch, ovládam snáď všetky techniky ručných prác, na ktoré si človek spomenie. Pôvodne som chcela ísť na Strednú odevnú školu do Liberca, ale mamka nechcela pustiť do Čiech také malé decko. (Smiech). Aj keď o mnoho rokov neskôr, moja záľuba nakoniec predsa prerástla do profesionality.

V súčasnosti badať veľký návrat k folklóru. Ako to vidí vaša mama ako bývala etnografka a folkloristka?

Myslím si, že mama je vo svojom folkloristickom nebi. (Smiech). Istý čas bol náš folklór veľmi zapadnutý a zabudnutý. Ľudia sa hanbili nosiť kroje a neexistovalo, aby si dali na hlavu napr. čepiec. Mama je rada, že sa ľudia nezaujímajú len o tanečný a hudobný folklór, ale aj o ten odevný. Každá dedina mala svoj kroj a charakteristickú ozdobu hlavy a vždy sa to dodržiavalo po celé generácie. Je nádherné udržiavať také niečo pri živote.

Kto sú vaši zákazníci?

Sú to folklórne súbory, nevesty a hlavne Slovenky žijúce v zahraničí, ktoré kupujú aj niekoľko kusov naraz. Mnohé z nich si robia zbierky, usporadúvajú výstavy či rôzne prezentácie na svojich stretnutiach. Aj čo sa týka odievania, ľudia sú tam o trochu viac odvážnejší. Dcéra žije v Španielsku, vidí obrovský boom folklórneho, etno a boho štýlu. Ženy si kúpia čepiec alebo menšiu partu a nosia ich ako ozdobu k letným šatám.

čepiec
čepiec

Máte odozvu na vašu prácu aj od mužov? Viete ako oni vnímajú takéto doplnky?

Mužom sa páči, keď je žena pekne upravená. Mnoho žien si myslí, že potrebuje byť odhalených a ukázať čo najviac. Muži však majú radi tajomno a zahalenú krásu, aby mohla u nich naplno fungovať predstavivosť. Muži si veľmi často vyberajú ženu aj podľa toho, aké má vlasy. Hlava a vlasy tvorí základ, ktorý mu hovorí, že ak sú na žene krásne vlasy, je zdravá, bude mať zdravé deti, bude dobrou matkou a manželkou. Ak sú krásne vlasy aj vkusne ozdobené, pre muža je to veľkým lákadlom.

Určite je táto práca náročná a namáhavá na oči ako aj na sedenie. Ako rada relaxujete?

Najväčším relaxom je pre mňa záhrada a byliny. Zbieram ich po celom Slovensku na lúkach, v lesoch a následne z nich vyrábam produkty, suším na rôzne čaje.

Foto: archív Iveta Henzelyová

Už ste čítali?

Košického fotografa Tibora Kováča ocenili prestížnou cenou

Cenou Ústavu pro studium totalitních režimů za svobodu, demokracii a lidská práva bol ocenený vyznamý košický fotograf Tibor Kováč.

Jano Štovka: Umenie je subjektívna vec

Profesionálny fotograf Jano Štovka je držiteľom celosvetovo uznávaného titulu Master Qualited European photographer a autorom mnohých ocenených fotografií a projektov.

Gabriel Oprendek: V podnikaní myslite vo veľkom

Gabriel spolu s bratom Radoslavom boli jednými z prvých, ktorí vyplnili dieru na slovenskom trhu a začali s vlastnou výrobou remeselného cideru.

Top