Jano Štovka sa narodil v Humennom. Vyštudoval hudobnú výchovu a etiku na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, neskôr v Prahe absolvoval školu fotenia (IDIF Praha). Je profesionálnym fotografom, podpredsedom Professional Photographers Association of Slovak Republic a členom viacerých medzinárodných asociácií profesionálnych fotografov. Na konte má viac ako 40 ocenení svetového formátu. V roku 2013 získal celosvetovo uznávaný titul Master Qualited European photographer (Master QEP). V súčasnosti žije v Prešove.

Vyštudovali ste hudobnú a etickú výchovu. Profesionálne sa však venujete fotografii. Kedy nastal zlom, keď ste si uvedomili, že chcete ísť týmto smerom?

Fotografia bola mojím koníčkom už od mala, venoval som sa jej aj popri štúdiu na vysokej škole. Veľký zlom nastal, keď som sa rozhodol urobiť si školu fotenia v Prahe. Mal som možnosť a šťastie študovať u legiend českej fotografie, ktoré mi ukázali, že fotografia je rovnako náročná ako hranie na husliach. Je ju potrebné cvičiť a stále zdokonaľovať. Výrok Dvorského: “20% výsledku tvorí talent, všetko ostatné je drina,” je veľmi pravdivý.

Učiteľský smer, ktorý ste vyštudovali vás nelákal?

Venujem sa aj tomuto smeru, učím v Lipanoch na ZUŠ-ke hru na husliach. Som rád, že mám možnosť viesť deti k umeniu. Taktiež mi to nedáva šancu vypadnúť z cviku a zabudnúť niečo, čomu som venoval veľa času.

Príchod digitálnych fotoaparátov a mobilov “zrýchlil” dnešnú fotografiu. Mnoho fotiek zostáva v počítačoch, málo ľudí venuje čas tvorbe fotoalbumov. Nestratila týmto fotografia trochu zo svojho prvotného významu?

Je to prirodzená vlastnosť vývoja celého sveta a fotografia nie je výnimkou. Je dobré, že sa fotenie spopularizovalo. Hoci si ľudia uchovávajú spomienky v počítačoch, časom sa k nim vedia vrátiť. Tlačená fotografia má však stále svoje čaro. Je to niečo hmotné, nie sú to len 1 a 0.

Keď fotím rozmýšľam tak, akoby som fotil na 36 obrázkový film. Väčšina mojich záberov je na jeden max. dva-tri zábery. Ak ide o vyjadrenie emócie, vtedy je tých záberov viac. Určite nejdem do vysokých čísel s tým, že možno z niektorej niečo vyjde. Nie je to môj štýl práce.

Aký je teda váš štýl? Čo je pre vás pri práci dôležité?

Jednoznačne celková príprava pred fotením. Tá musí byť urobená tak, aby sme už nehľadali počas fotenia, ale aby sme výsledok našli predtým a cez fotoaparát ho už len zhmotnili. Profesionálna fotka musí byť sofistikovaná a odlíšiť sa od ostatných. Hotová práca musí byť na konci čitateľná.

Predpokladám, že fotoaparát je váš “verný parťák”. Zažili ste moment, keď ste vyslovene ľutovali, že ho nemáte pri sebe?

Samozrejme, že sa také situácie vyskytli. Ale ako sa vraví: “Šťastie praje pripraveným.” Dobrá fotografia je niekedy aj o šťastí. Každý kto fotí, urobí v živote minimálne jednu dobrú fotku. Amatérski fotografi, ktorí sa neživia fotografiou a venujú sa jej len v rámci svojho voľného času, urobia niekedy lepšie fotky ako profesionáli. Skrátka, sú na správnom mieste, v správny čas a je správne svetlo.

Mnoho profesionálov, je jedno z akého oboru, má svoju “profesionálnu deformáciu.” Keď vidíte fotky iných fotografov, vidíte ich chyby, resp. rozmýšľate, ako by ste daný záber urobili vy?

Na umení je krásne to, že je to subjektívna vec. Vyrastal som pri hudbe, teraz sa venujem fotografii, mám ho hlboko vryté “pod kožou.” Nie som žiaden vševed a nikdy som sa nestaval do pozície, že mám právo niekoho hodnotiť v zmysle, čo by som urobil lepšie.

Keď som študoval v Prahe a nosili sme svoje práce na hodiny, tak prof. Vojtechovský ich vždy taktne hodnotil: ”Je to super, ale pane kolego, já bych to udělal možná trochu jinak. ” (Smiech.) Nie lepšie, ale inak. Veľa ľudí si myslí, že má právo a pozíciu na to, aby mohli hodnotiť iných, ale ja sa s týmto postojom nestotožňujem. Prácu iných rešpektujem, každý má svoj pohľad, svoje skúsenosti.

Dobrá fotografia musí teda dodržiavať určité fotografické pravidlá alebo ide skôr o individuálny spôsob vyjadrovania konkrétneho fotografa?

Napr. pre získanie titulu EP, QEP alebo MQEP sú určité kritériá, ktoré je potrebné dosiahnuť. Fotograf, ktorý sa dožaduje tohto titulu musí priniesť ucelenú sériu fotografií. Nie je to náhoda jednej fotky, ale všetkých 20 fotografií musí mať rovnakú kvalitu a musia byť v jednej myšlienkovej línii. Baviť sa o jednej fotke, či je dobrá alebo zlá, je podľa mňa nezmysel. Je to subjektívna vec a ak človek fotí pre svoju radosť, je to úplne v poriadku. Až vymyslieť a nafotiť ucelenú myšlienku, ktorá vyžaduje rovnaký rukopis ukáže, či je fotograf zdatný alebo sú jeho fotky princípom náhody.

Vo fotografii je taktiež dôležitý “waw efekt”. Keď človek uvidí fotku a prvé, čo ho napadne je: “Waw.” Potom sa dá polemizovať, či je to technicky alebo kompozične dobré.

Čo by ste poradili tomu, kto chce začať s fotením?

Aby to robil so srdcom a hlavne preto, že ho to baví. Aby nefotil len náhodne, ale aby si vytvoril plán, v ktorom budú mať fotky ucelenú myšlienku. Keď napr. fotí krajinu, nech ju odfotí aj po druhý, tretí či štvrtýkrát, nech tie fotky majú rovnaký rukopis a čitateľnosť autora. Veľmi vidno, keď je fotka náhodná, aj keď bez debaty práve tieto vyhrávajú rôzne súťaže.

Máte svoju najobľúbenejšiu fotku?

Počas svojho života som urobil nesmierne množstvo fotografií. Mám rád fotky, ktoré mi pripomínajú nejaké obdobie môjho života. Môjmu srdcu najbližšie sú však projekty, ktoré som robil - od vymýšľania, dumania a predstavy, až po ich zhmotnenie do konečnej fotografie, ktoré nakoniec vyjdu ako celok, ako boli napr. Harley Davidson Symphony Orchestra, Celý svet je divadlo, či Príbeh mesta. Sú to moje fikcie, predstavy, ako keď človek píše knihu. Pri takýchto projektoch musím rozmýšľať v širšom kontexte, aby výsledok nebol o jednej náhode.

Projekt “Príbeh mesta,” ktorý môžeme vidieť na výstave v Caraffovej väznici v Prešove vznikal rok.

Rok sa fotil, ale rozmýšľal som o ňom, odkedy sme skončili s projektom Celý svet je divadlo (r. 2013 pozn.red.). Historické a kostýmové fikcie, kde sa dá hrať s predstavou ma veľmi bavia. Napr. mojím obľúbeným filmom je Jurský park. Nie kvôli dejovej línii, ale kvôli tomu, že človek vidí niečo, čo už neexistuje. A to isté som chcel preniesť aj do Príbehu mesta. Sú to moje obrazy asi ako to mohlo v minulosti vyzerať. Iný fotograf by to urobil inak. Tak ako film s rovnakým scénarom by vyzeral rôzne v podaní rôznych režisérov.

Aké sú vaše plány do budúcna? Môžeme sa tešiť na nejaký ďalší projekt?

Áno, nosím v hlave už jeden ďalší. Bude trošku z iného súdka, a to z rozprávkovo-fantázijného prostredia. Viac prezrádzať nebudem. (Smiech).

Projekt Harley Davidson Symphony orchestra

Projekt Celý svet je divadlo/Jožo Stražan ako Harpagon z hry Lakomec pred Bosákovou bankou v Prešove

Projekt Príbeh mesta/Boris Srník ako lekár Ján Adam Rayman

Projekt Príbeh mesta/Eugen Libezňuk ako veľký rusínsky buditeľ Adolf Ivanovič Dobriansky-Sačurov

Projekt Charitatívny kalendár OZ Podaj ďalej 2017/Heľenine oči

Foto: archív Jano Štovka