MilujemeVychod - Lukáš Maťufka: Je jednoduché odísť. Odvážnejšie je zostať.

Lukáš Maťufka: Je jednoduché odísť. Odvážnejšie je zostať.

Ľudia / Anna Revická

Zdieľaj

Lukáš Maťufka pochádza z Prešova. Aj keď vyštudoval pedagogiku a estetiku, rozhodol sa venovať úplne inej oblasti. Spolu s manželkou založili vlastné divadlo Portál, ktorému sa úspešne venujú už desiaty rok.

Aká bola tvoja cesta k divadlu?

Moja cesta k divadlu bola dlhá. Na základnej škole som začal recitovať. Pri prednese som si však buď mýlil text alebo som ho rovno celý zabudol. Keď som nastúpil na gymnázium rád som sa ulieval z hodín dejepisu, a preto som začal navštevovať divadlo Poézie, ktoré v tom čase existovalo na našej škole. Začal som skúšať s divadelníkmi a už som pri nich zostal. Nebolo to klasické divadlo, bolo zamerané na slovo, ktoré dovtedy nepatrilo medzi moje silné stránky. Prácu s viazaným veršom nezvládne každý na prvýkrát. Mne to určite pomohlo vycibriť si jazyk.

Na vysokej škole som veľa času venoval divadlu. Začal som pôsobiť v študentskom divadle, ktoré dlhé roky vedie pán profesor Karol Horák. V rámci Akademického Prešova (súťaž umeleckej tvorivosti vysokoškolákov, pozn.) som každý rok vždy s iným režisérom spolupracoval na divadelnej dielni. Výstupom bola ukážka divadelného charakteru, či už to bol muzikál, pantomíma, alebo pohybové divadlo. Práve táto tvorba ma najviac nakopla ísť týmto smerom a venovať sa divadlu profesionálne.

Po vysokej škole sme si s manželkou povedali, že sa chceme vybrať cestou vlastného divadla. Chceli sme ho robiť tak, ako sa nám páči. S našim divadlom Portál už fungujeme desiaty rok. A zatiaľ sme spokojní.

Čo je najťažšie pri rozbiehaní vlastného divadla?

Stále sa pobavím, keď sa ma ľudia pýtajú: “Vy robíte divadlo a ešte aj niečo iné? Čím sa vlastne živíte?” (Smiech.) Našťastie scenár a réžiu sme si vedeli spraviť sami, takže o to to bolo jednoduchšie. Divadlo sa však nedá hrať bez scény, kulís či rekvizít - do toho je určite potrebné investovať a tam išli aj naše počiatočné financie.

Najprv sme hrali v škôlkach, školách, pre rôzne firmy. Dnes sa objavujeme aj v mestách, ktoré nemajú vlastné divadlo ako Humenné, Kežmarok.

Divadlo Portál

Kto ešte okrem teba hráva v divadle Portál?

Zakladali sme ho spolu s manželkou, tá je však momentálne na materskej dovolenke. Okrem nás dvoch sú u nás v divadle ešte ďalší šiesti ľudia, ktorí hrajú v rôznych predstaveniach. Kočovné divadlá väčšinou fungujú s menším hereckým obsadením hlavne z ekonomických dôvodov, inak by aj cena predstavenia stúpala. V každom predstavení sú popri hlavných postavách i tie menšie, ktoré sa objavia v jednej scéne na možno dve - tri minútky. Ak by sme mali chodiť kvôli šiestim vetám piati v aute, tak by to bolo značne neekonomické. Na druhej strane aj pre nás hercov je to omnoho zábavnejšie, keď sme na scéne dvaja a môžeme ukázať široký diapazón našich schopností - vieme zahrať aj šušľavého, nemotorného, ale aj šikovného.

Pri neštátnych divadlách bývajú zrejme veľkým kameňom úrazu priestory.

Sme zájazdové divadlo, tak ako mnoho ďalších divadiel na Slovensku. Ja som však od začiatku chcel, aby sme hrávali aj v Prešove. Pretože povedať niekomu, že sme prešovské divadlo a nemať odpoveď na otázku, kde nás v Prešove môže prísť dotyčný pozrieť, mi prišlo veľmi divné. Zo začiatku sme hrávali v Divadle Alexandra Duchnoviča na malej scéne. Teraz sme už druhú sezónu v Literárnej kaviarni Viola. Tam hrávame sobotné predstavenia, aby deti nemuseli upratovať svoje izby. (Smiech.)

Práve rozbiehame aj predstavenia vo Veľkom Šariši v kine Šariš. Je to kino, ktoré má staré sedadlá a plátno už tam asi ani nie je. Je tam však pódium, staré červené závesy a vykuruje sa tri dni pred predstavením. Keďže Veľký Šariš máme veľmi radi, spustili sme náš vlastný projekt, ktorým chceme priniesť viac kultúry do tohto mestečka. Predstavenia organizujeme v spolupráci s Kultúrnym informačným centrom vo Veľkom Šariši. Chceli by sme docieliť to, aby sa mesto začalo pozerať na priestor kina inak, aby v ňom začalo vidieť kultúrny priestor, ktorý má k dispozícii, ale nefunguje tak, ako by mohol. Aj keď sú podmienky v kine v súčasnosti sparťanské, hrá sa tam výborne, akustika je veľmi dobrá a ľudia sa na predstavenia tešia.

Určite sa hráva inak pre detského diváka v škôlke, inak pre školáka a inak pre dospelého.

To máš pravdu. Každý vek má svoje špecifikum. Škôlkari vnímajú a reagujú skôr na situačný humor, keď sa herec potkne alebo spadne. Starší detský divák reaguje aj na vtipy či slovné hračky. A to isté platí aj pre dospelých, ktorí už čítajú medzi riadkami.

Divadlo Portál

Keďže máš tri deti, musíš byť hercom aj doma?

Deti vnímajú, že hráme divadlo. Keď sme minule mali doma debatu, že už by som viac nehrával, ale by som sa klasicky niekde zamestnal, tak mi dcéra vydesene povedala: “Nie oci, my chceme, aby si hrával divadlo.” Keď sme hrali v škôlke, kam chodia moje deti, aj napriek tomu, že to predstavenie už videli, bolo na nich zjavné, že sa aj tak na ňom bavia. Kedy príde zlom, keď len prevrátia oči a prehlásia: “Opäť divadlo...”, tak to netuším. Ale zatiaľ je fajn byť hercom aj pre vlastné deti.

Prešov je známy tým, že je rodiskom mnohých hudobných umelcov a pôsobí v ňom niekoľko neštátnych divadiel.

Neviem čím to je, ale Prešov má svoje Genius loci. Mám ho veľmi rád. Spolu s Košicami tvoria pre mňa jeden “megalopolis”. Poznám veľa ľudí, ktorí pôsobia v týchto mestách práve v oblasti hudby, kultúry či iného umenia. Aj keď sa môže javiť, že je tu tým pádom veľká konkurencia, podľa mňa v oblasti kultúry konkurencia neexistuje. Myslím, že je fajn, ak má človek na výber z niekoľkých možností, čo si pôjde pozrieť alebo vypočuť. Určite by každého z nás nudilo chodiť vždy len do jedného divadla celý život, alebo na koncerty stále toho istého hudobníka. Je skvelé, že tu na takom malom priestore existuje taká veľká žánrová pestrosť. Kultúra bude vždy o ľuďoch. Je veľmi jednoduché zbaliť sa a odísť do Prahy, či Berlína, ale podľa mňa je odvážnejšie zostať a pokúsiť sa urobiť niečo tu doma, kde má človek svoje korene.

Foto: archív Lukáš Maťufka

Už ste čítali?

Kamenický hrad. Raz v ňom sídlila šľachta, inokedy zbojníci

Málokto vie, že severne od Lipian, nad obcou Kamenica ležia ruiny Kamenického hradu. Od hlavnej cesty ho poriadne nie je ani vidieť, javí sa skôr iba ako kopec.

Richard Pavlovič: Rodokmeň je rodinná detektívka

Jeho vášňou je história a hľadanie súvislostí v dejinách. Dnes už rok a pol šéfuje Štátnemu archívu v Košiciach.

Bazy čiernej by sa kelti ani nedotkli

Baza čierna je liečivá, ozdobná a v každom smere úžitková rastlina. Rozmanité použitie nachádza v kuchyni aj v bylinkárstve. V pohanských kultúrach bola považovaná za krík života a smrti.

Top