MilujemeVychod - Milan Antol: Na sny si človek musí dávať pozor

Milan Antol: Na sny si človek musí dávať pozor

Ľudia / Anna Revická

Zdieľaj

Milan Antol sa narodil v Bardejove. Po ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave pôsobil ako herec a režisér v Štátnom divadle v Košiciach a neskôr v DJZ v Prešove. Bol spoluzakladateľom TV NAŠA, neskôr riaditeľom programu TV GLOBAL, kreatívnym riaditeľom TV JOJ. Je autorom libreta, spoluautorom hudby a režisérom pôvodného slovenského muzikálu Móric Beňovský, manažérom a producentom projektov a muzikálov ako Oliver, Bocatius či GASP 2. V súčasnosti šéfuje činohre v Štátnom divadle v Košiciach.

Pôsobili ste ako herec, producent, režisér, riaditeľ rádia, máte za sebou množstvo projektov, v súčasnosti ste riaditeľom činohry Štátneho divadla v Košiciach. Ak by sme tieto profesie nazvali rolami, ktorá z nich je vám najbližšia?

Vyštudoval som herectvo v ročníku Karola L. Zachara. On svojim študentom vštepoval okrem pozitívneho vzťahu k práci aj istý svetonázor spojený s prírodou a pozitívnym uvažovaním o živote, ktorý do veľkej miery ovplyvnil aj mňa. Po ukončení VŠMU som prišiel do Košíc, kde som okrem divadla hrával aj v množstve televíznych inscenácií a rozhlasových relácií. Toto prostredie bolo pre hereckú profesiu veľmi prajné. Človek sa mohol rozvíjať v špecializácii divadelný, televízny, či rozhlasový herec. Tých možností bolo naozaj veľmi veľa, čo dnes nie je a je mi to ľúto, pretože oproti minulosti je umeleckých škôl a konzervatórií omnoho viac, ich absolventi majú omnoho menej pracovných príležitostí, než sme mali my. Teraz sú v každom meste minimálne dve konzervatóriá a rôzne záujmové umelecké školy. Vychovávajú veľa hercov, ale tí nemajú ani toľko práce, ako sme my mali kedysi.

Čiže na začiatku vašej kariéry to bolo herectvo.

Áno. Potom prišla revolúcia a tá veľa zmenila. Začalo sa podnikať a nad týmto smerovaním som začal uvažovať aj ja. Podnikanie a herectvo. Pôjde to dokopy? (Smiech). Preto som sa pustil do sféry, ktorá mi bola najbližšia, a tou bola televízia. Videl som tam možnosť. Vytvorili sme vtedy spolu s Marcelom Dekanovským v Košiciach TV NAŠA, a po rôznych “odbočkách” som nakoniec zakotvil v TV JOJ (pokiaľ bola ešte v Košiciach) ako kreatívny riaditeľ. Boli to veľmi vzrušujúce časy. Budovalo sa čosi nové. Televízia sídlila na Grešákovej ulici v Košiciach v malej budove a pracovalo v nej len pár ľudí. Bol som chvíľu jediný pracovník, ktorý pripravoval program do vysielania, písal som popis ku programom do médií, programové skladby na týždeň i celý mesiac, pripravoval samotný vysielací materiál do réžie, a to všetko za stolom s počítačom prikrytým fóliou, pretože budova sa opravovala. Chodili za mnou rôzni ľudia a ponúkali mi rôzne filmy so zvláštnymi právami. Na začiatku som nemal šancu sám všetko preveriť, čo je na ktorej kazete, takže sa stávali rôzne lapsusy.(Smiech).

Napríklad aké?

Napríklad sme vysielali ráno pre deti Snehulienku, ale ešte včas som zistil, že to bol skôr program vhodný po 22.00 hodine. Rýchle sme museli ťahať kazetu von z réžie a riešiť náhradný program (Smiech).

Milan Antol
Milan Antol

Milan Antol ako Ján Tesnošil v inscenácii Kocúrkovo. Foto: Jano Štovka

Nemali ste niekedy strach púšťať sa do nových a nových profesií a projektov, s ktorými ste predtým nemali žiadne skúsenosti?

Herecká profesia je zvláštna v tom, že človek dostane scenár a robí na scenári maximálne tri mesiace. Potom dostane ďalší scenár a potom ďalší... Tento rytmus vniesol do mňa pocit, že už keď nejaká práca trvala trochu dlhšie, chcel a potreboval som to niečím oživiť. Možno preto je v mojom profesijnom živote toľko zmien.

Niečo ste si vymysleli a vysnívali a potom šli za tým.

Na sny si musí človek dávať pozor. Keď som ešte ako študent VŠMU chodieval do divadla, mojím snom bolo zahrať si s Jurajom Kukurom. A po rokoch sa mi ten sen splnil. Aj keď to bolo v období, kedy som pôsobil skôr na manažérskych pozíciach, vrátil som sa k herectvu, pretože sa mi naskytla príležitosť zahrať si s pánom Kukurom v inscenácii Komunizmus v jeho divadle Aréna v Bratislave. Bolo to veľmi zaujímavé vrátiť sa po rokoch opäť k herectvu. Takže bacha na sny. (Smiech).

Čo bolo pre vás najväčšou výzvou, ktorú ste aj napriek (alebo práve vďaka) prekážkam zvládli?

Roky som pracoval na Móricovi Beňovskom. Nosil som ho v hlave a rozpracovával všetky možnosti, ako ho zrealizovať. 6 rokov som všetko pripravoval, študoval o ňom každú dostupnú literatúru. Po 6 rokoch sme tento odvážny projekt uviedli v Štátnom divadle Košice. Nakoniec v muzikáli Móric Beňovský spoluúčinkovalo okolo 100 ľudí. Som rád, že sa mi podarilo nahovoriť na spoluprácu Igora Timka a ostatných hostí a že sa ako choreografka do tejto náročnej práce so mnou pustila moja priateľka Ivka Kučerová.

Muzikál je moja srdcovka. Spomínam si ako sa mi podarilo dohovoriť sa s Jožkom Bednárikom, aby prišiel režírovať na východ Slovenska. V tom čase sa košické a prešovské divadlá spojili a vytvorili Východoslovenské divadlo, čo bolo pre mňa veľká výzva. Spojené činohry, prešovská a košická, vytvárali veľké možnosti realizovať zaujímavé umelecké projekty.

Keď som prišiel za Jožkom Bednárikom do Brna, kde vtedy režíroval muzikál Sweet Charity, opýtal sa ma, či som sa zbláznil. Mal kalendár na päť rokov obsadený. Krútil sa, krútil, no nakoniec sme sa ako-tak dohovorili. Celú dohodu zabodkoval: “Dobre prídem, ale prestaneš fajčiť.”Ja som mu totiž fajčil pod nosom a on nejaké obdobie predtým prestal. ”Beďo, aj fajčiť prestanem, keď prídeš,” sľúbil som. (Smiech). Deň pred premiérou sa postavil v klube a povedal: “Tento človek mi sľúbil, že prestane fajčiť. Keď ho zajtra niekto uvidí, že fajčí, môžete ho opľuť. Nazvať ho človek - handra.” (Smiech). Prestal som fajčiť a nefajčím dodnes, čo je už vyše 20 rokov.

Aj keď predstavenie malo derniéru téma Móric Beňovský je stále živá.

Áno, téma je stále živá. Bola to veľká výzva dať to všetko dokopy. Od scenára, réžie, textov piesní, hudby, kostýmov až po obsadenie rolí. Móric Beňovský mal 63 repríz, videlo ho okolo 25 000 divákov a minulú sezónu sme ho derniérovali. Avšak projekt vo mne stále neskončil. Ako hovorí a píše môj priateľ Vladko Dudlák (šéf občianského združenia Móric Beňovský, pozn.) Móric Beňovský žije. Bol by som veľmi rád, ak by sa nám podarilo priniesť tento muzikál napríklad do Prahy. Materiál som poslal aj Cameronovi Macintoshovi do Londýna, ktorý vlastní jednu z najväčších svetových agentúr na muzikály, oslovoval som aj hollywoodsku produkciu… Je to téma typu Piráti z Karibiku, celý príbeh je veľmi farebný, cestuje sa cez celý svet, objavujú sa kultúry rôznych krajín, od dám v krinolínach na francúzskych dvoroch až po ruských nevoľníkov v handrách.

Čo by ste odporúčali divákom z vášho súčasného repertoáru, aby si prišli pozrieť?

Všetko. :-)

Po revolúcii množstvo divadiel hľadalo odpovede na otázku - čo hrať. Môžeme hrať všetko, nie je nič zakázané. Pre umelca, keď bolo v socializme čosi zakázané, tak to bola výzva, ako povedať a ako nájsť obraz na niečo, čo je zakázané. Zrazu bolo všetko dovolené, úplná sloboda. My sme sa vtedy pustili cestou inscenovania slovenských textov.

Líši sa dnešný divák od toho spred 20 rokov?

Myslím si, že divák nie je až taký iný, akurát žije iné témy. Väčšina divákov aj dnes má rada dobrý príbeh, silné emotívne situácie, odvážne témy, o ktorých sa šušká a média sa k nim veľmi nevyjadrujú. Ľudia radi chodia na takéto provokujúce predstavenia. Na druhej strane diváci hľadajú komédie, aby si mohli oddýchnuť.

Milan Antol

Ako Generál Caraffa v projekte Príbeh mesta. Foto: Jano Štovka

Kedysi sa venoval príprave filmu alebo seriálu dlhý čas. Dnes sa točia hlavne seriály ako na bežiacom páse. Nie je to škoda, že filmová tvorba prechádza do kvantity a kvalita sa vytráca?

Je to určite škoda. Možno to je milé a zároveň aj nemilé prekvapenie, že privátne televízie chŕlia toľko seriálov. Určite je to pre hercov výzva a v mnohých prípadoch riešenie ekonomických potrieb. Kedysi vlastnú produkciu robila len Slovenská televízia, dnes súkromné televízie prebrali agendu pôvodnej tvorby a na nej majú častokrát postavené vysielanie. Akoby sa filmy nahradili pôvodnými seriálmi. Tým pádom sú divadlá plné (Smiech). Ale vážne, myslím si, že ľudia ešte stále radi chodia medzi živých, stretnú sa, podajú si ruku. Radi sa socializujú a odchádzajú od televízie, počítačov. Možno v tom je to čaro divadla, ktoré sa nikdy nestratí. Vždy také bolo a dnes je to ešte oveľa aktuálnejšie.

Jeden sen, ktorý sa vám splnil, ste už prezradili. Máte ešte aj nejaké nesplnené?

Keď sa stavajú národné tenisové a futbalové štadióny, je načase stavať aj divadlá, ale určite nie 20 rokov jednu budovu. V rámci revitalizácie sa opravujú staré budovy, ale podľa mňa je potrebné postaviť aj novú budovu, a to rýchlo s novodobým uvažovaním o technológiách, o hydraulike, svetle, zvuku, s modernými možnosťami priestoru, kde by sa dali robiť veci ako Cirque du Soleil. Aby sme neobdivovali len gotiku a renesanciu, ale aby sme priniesli špeciálnu budovu do tohto prostredia, ktorá by tak ako zvnútra, tak aj zvonku pôsobila ako architektonický odkaz tejto doby. V súčasnosti sa v Košiciach tlačia tri súbory na jednej scéne, čo je asi slovenská anomália. Taktiež v tom vidím príležitosť priniesť viac pracovných príležitostí pre študentov a absolventov konzervatórií a umeleckých škôl.

Titulná foto: archív Milan Antol a Anna Revická

Už ste čítali?

Skončil sa 27. ročník detskej súťaže Hviezdička

Prvé miesto putovalo do Bratislavy.

Motýle z exotických trópov nájdete aj na východe

V rámci výstavy Motýle exotických trópov v Botanickej záhrade UPJŠ v Košiciach uvidíte motýle pochádzajúce z tropických oblastí Ameriky, Austrálie, Afriky a Ázie.

Príbehy, o ktorých je dobre vedieť

Séria podujatí nazvaných Upre: skutočne rómske odpovede organizované pod záštitou prezidenta Slovenskej Republiky Andreja Kisku predstaví príbehy Rómov a rómskych komunít, ktoré sa úspešne podieľajú na svojom dlhodobom rozvoji.

Top