Miroslava Peťovská sa narodila v Lučenci. Keď mala 10 rokov presťahovala sa s rodinou do Košíc. Tu vyštudovala Kvalitu produkcie na Strojníckej fakulte Technickej univerzity. Pracuje v spoločnosti T-Systems Slovakia a popri svojej práci pôsobí ako projektový koordinátor v Dobrovoľníckom centre Košického kraja (DCKK). Miluje pobyty v prírode, prechádzky s deťmi v lese a knihy Paula Coehlo. Vďaka dobrovoľníctvu získala iný pohľad na svet.

Aká bola tvoja cesta k dobrovoľníctvu?

K dobrovoľníctvu som sa dostala na strednej škole na jednom workshope. Najprv som chcela odísť pomáhať ľuďom do Afriky, ale rodičia ma nepustili. (Smiech). Povedali mi, že aj na Slovensku je veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc a ak to chcem robiť, môžem aj tu. Cez spolužiačku som sa dostala k občianskemu združeniu Žabky, kde som sa dozvedela o oblastiach, v ktorých sa dá v dobrovoľníctve angažovať. Zoznámili ma s osobou, ktorá už pôsobila v Úsmeve ako dar a stala sa mojou mentorkou. Pod záštitou tohto združenia sme začali chodiť na návštevy do detských domovov. V rámci toho sme vymýšľali pre deti rôzne súťaže, programy, tvorivé dielne. Sprevádzali sme ich na výletoch, táboroch či iných podujatiach.

Omaľovánka, ktorá bola vytvorená počas týždňa dobrovoľníctva na stene zariadenia Integra v Michalovciach.

Čo dalo dobrovoľníctvo tebe?

Určite veľa známych, mnoho kontaktov, možnosť vidieť svet aj z druhej strany. Dobrovoľníctvo je mimoriadna príležitosť ako sa dostať do skvelej partie ľudí, ktorí majú podobné postoje a zmýšľanie, vedia si pomáhať a podporiť sa navzájom. Spolužiaci sa ma často pýtali: “Prečo to robíš? Čo si myslíš, že spasíš svet?” To si vôbec nemyslím. Keď sa však na detstvo pozriem svojimi očami, je to úsek pekných spomienok a šťastných okamihov, z ktorých vie človek čerpať silu aj po mnohých rokoch, keď prídu chvíle ťažšie. A to bolo aj mojim cieľom v Úsmeve ako dar - dopriať ďalším ďeťom, aby mali aj oni aspoň nejaké milé spomienky na svoje detstvo.

Väčšina ľudí vníma dobrovoľníctvo ako miesto, kde sa stretne s ťažkými osudmi. Je podľa teba dobrovoľníctvo vhodné pre každého?

Dlhodobé dobrovoľníctvo určite nie je pre každého. Ja som dlhodobo "dobrovoľníčila" v dobe, keď som nemala rodinu ani deti. Momentálne sa venujem manažmentu dobrovoľníctva v DCKK a sama vidím, aké je náročné popri aktivitách v práci a rodine nájsť si čas aj na dlhodobé a pravidelné dobrovoľníctvo. V DCKK stretávame mnoho takýchto ľudí a veľmi ich obdivujem. Ľudia, ktorí si popri svojej práci a rodine dokážu nájsť čas aj na pravidelnú a dlhodobú pomoc ostatným si podľa mňa zaslúžia obdiv. Podľa mňa, ak človek chce, dokáže si nájsť čas v akomkoľvek veku na jednorazovú dobrovoľnícku pomoc komunite, škole alebo škôlke vo svojom okolí, hoci len na pár hodín do roka a aj to je pre spoločnosť veľmi prospešné.

Dobrovoľníctvo existuje v mnohých sférach nášho života a o niektorých aktivitách sa pritom o tom ani nevie, že sú dobrovoľnícke - mám na mysli napr. rôzne športové podujatia, preteky, šampionáty, festivaly, kde bez pomoci týchto ľudí by sa náklady na ich realizáciu vyšplhali do riadnych výšok. Často sú to tí, ktorí rozdávajú lístky, pomáhajú pri evidencii, či držia cieľovú pásku. Mnohokrát sú vnímaní skôr ako súčasť organizačného tímu alebo ako brigádnici.

V mnohých spoločnostiach sa vyspelosť kultúry považuje podľa toho, ako má rozvinuté dobrovoľníctvo. V zahraničí býva často dobrovoľníctvo a mimoškolské aktivity dôležitou položkou v prihláške na univerzitu či súčasťou životopisu.

Skrášľovanie stien verejných budov.

Ak by mal človek záujem zapojiť sa do takýchto aktivít, ako sa môže pridať?

Buď si nájde organizáciu sám a osloví ju alebo môže kontaktovať naše dobrovoľnícke centrum. Stretneme sa, porozprávame sa aké má hobby, čo vie robiť, čo by rád robil. My mu vieme ponúknuť na spoluprácu vhodnú organizáciu alebo podujatie, sprostredkovať ju, pripraviť zmluvy o dobrovoľníckej činnosti a pod.

Aké vekové kategórie sa o tieto činnosti najviac zaujímajú?

Jednou veľkou kategóriou sú študenti, ktorí by sa popri škole radi angažovali v takýchto aktivitách, druhou silnou skupinou sú aktívni seniori, ktorých nebaví len tak sedieť doma a chcú byť potrební pre ostatných a samozrejme aj pracujúci ľudia a firemné dobrovoľníctvo. V každom veku si však človek vie nájsť to “svoje.”

Ak by si človek chcel vyskúšať dobrovoľníctvo, ale nevie si nájsť svoju oblasť pôsobenia, čo by si mu poradila?

Aby vyskúšal to, čo je mu najbližšie. Napr. my každú jeseň v septembri organizujeme týždeň dobrovoľníctva. Minulého roku sa účastníci mohli zapojiť do vyše 80 jednorázových akcií v rôznych oblastiach ako napríklad environmentálna, športová, sociálna a pod. Ak je človek nerozhodný, môže vyskúšať aj 2-3 rôzne aktivity, kým si nájde svoju oblasť a správnu spätnú väzbu.

Aká je teda adekvátna spätná väzba pri takýchto činnostiach?

Peniaze to určite nie sú. Človek si musí nájsť to, čo ho hreje pri srdci. Pre mňa to pri práci v detských domovoch boli deti, ktoré nám kývali na oknách a ich rozžiarené oči, ktoré sa na nás tešili. Niekto možno miluje prírodu a čisté lesy, tak svoju spätnú si vie nájsť tam. U každého je to iné.

Košice získali titul Európske hlavné mesto dobrovoľníctva na rok 2019.

Táto myšlienka vznikla ešte v roku 2016. Každý deň stretávame zanietených dobrovoľníkov a organizácie, ktoré s takýmito ľuďmi pracujú. Chceli sme, aby bolo o nich viac počuť. Preto Dobrovoľnícke centrum Košického kraja oslovilo najprv Košický samosprávny kraj, ktorý nás podporuje. Tam uvítali túto iniciatívu a požiadali mesto o spoluprácu, keďže oficiálnym kandidátom musí byť mesto. Tí nás podporili a vytvoril sa spoločný projekt, na základe ktorého Košice získali titul Európskeho hlavného mesta dobrovoľníctva na rok 2019. Je to pre nás veľký úspech. Veríme, že sa tému dobrovoľníctva podarí viac otvoriť, prezentovať a pritiahne pozornosť ďalších ľudí.

Foto: archív Miroslava Peťovská